Naše mestá a obce sa plnia autami stále viac a je nutné túto problematiku regulovať. Nie však tak, ako to robí súčasná vláda. Úplný zákaz, navyše s takou krátkou dobou pred začiatkom platnosti, je absurdný a hraničí so šikanovaním obcí aj samotných občanov. Niektorí jeho podporovatelia sa snažia navodiť dojem, že akékoľvek parkovanie na chodníku je problém. Každá ulica a každý chodník v každom meste je špecifická. Bývam v Piešťanoch, preto viem najlepšie popísať situáciu práve v našom meste, je však obdobná v každom priemernom slovenskom meste.
Na chodníkoch tu stoja denne stovky až tisíce áut. Zväčša ide o prípady ulíc bytových domov s nedostatkom iných parkovacích miest alebo o rodinné domy, ktoré nemajú vjazd do dvora. Avšak kým autá sú všade rovnaké, ulice a chodníky také nie sú. Niekde stojace autá porušujú už doteraz platné pravidlá, lebo prekážajú pohodlnému či akémukoľvek prechodu po chodníkoch. Chodník je v prvom rade prirodzene pre chodcov a nie pre cyklistov či autá. Preto by takéto prípady mali byť mestskými políciami riešené. Avšak, takéto státie blokujúce priechodnosť chodníka, bolo protiprávne už celé roky. Chýba iba lepšia vymožiteľnosť práva. Potom tu však máme iné chodníky, ktoré sú predimenzované a dosahujú v pohode aj šírku 3 či 4 metrov. Ak aj na takomto chodníku meter pri ceste zaberie stojace auto, funkčnosť chodníka sa nezruší.
Novela cestného zákona prinesie bremeno iba na mestá a obce. Teoreticky po 1. 3. 2022 v priemernom slovenskom meste zrazu 1 000 áut nebude mať kde stáť. Ak si niekto myslí, že v dôsledku tohto sa tých 1 000 áut zrazu stratí a vyparí, tak to veru fungovať nebude. Mestá nemajú k dispozícii 1 000 nových parkovacích miest. A nevyčarujú ich ani o rok či dva. Výstavba nových parkovísk či ideálne parkovacích domov je proces, o ktorom sa bavíme dlhodobo, no vždy naráža na dva problémy – nedostatok voľného miesta, kedy ako jediné vhodné lokality sú často vzácne zelené plochy, čo naráža na prirodzený odpor obyvateľov, a na nedostatok financií. Jedna vec je natrieť na chodníkoch biele pásy, čo však je len kozmetická úprava, druhá vec je vystavať parkovací dom. Štát by mal obciam pomôcť pri skutočnom riešení parkovacej politiky – pomocou pri výstavbe parkovacích domov.
Ak sa parkovanie presunie z chodníkov na cesty, logicky sa zúži šírka prejazdnosti ciest na úroveň, ktorá môže ohrozovať bezpečnosť jazdy autami. Opačné riešenie, úplné odstránenie parkovacích miest, zase zahustí ostatné ulice. Čiastočné parkovanie na chodníkoch je na niektorých uliciach rozumným kompromisom, ktorý uberá trochu priestoru chodcom aj vodičom, no v konečnom výsledku sa pri tolerancii javí ako zlatá stredná cesta.
Zákaz státia na chodníkoch je opatrenie, ktoré koniec koncov najtvrdšie zasiahne tých najchudobnejších občanov. Problém s parkovaním zväčša nemajú majitelia víl s vlastnými garážami. Sú to ľudia s nižšími príjmami, žijúci v bytových domoch, kde je problém s parkovaním výraznejší, ktorí si nemôžu dovoliť vynakladať peniaze na kúpu garáží či parkovacích miest, ktorých cena stále rastie. Tak to skončí tak, že tí, ktorí si to budú môcť dovoliť, si miesta zaplatia, a tí, ktorí si to dovoliť nebudú môcť, budú mať komfort života znížený.
Žiaden zákon neuzákoňuje právo na zabezpečenie parkovacieho miesta na obecnom pozemku pri vašom dome či byte. Avšak pri tolerancii všetkých účastníkov cestnej premávky môže ostať aj vlk sýty, aj ovca celá. Vodiči, pokiaľ vidíte, že po zaparkovaní chodníkom chodec či kočík neprejde, tak tam proste nestojte. Nezakazujme však a priori státie na chodníkoch tam, kde to nie je problém. A páni policajti, buďte tolerantní tieto najbližšie týždne. Keď polície neboli schopné vymáhať porušovanie parkovania celé roky na chodníkoch, ktoré boli nepriechodné, snáď počkajú.
