V knihe Patricka Deneena Prečo liberalizmus zlyhal popisuje druhá kapitola (Spojenie individualizmu a etatizmu) o tom, ako liberálna ideológia viedla k etatizmu, ktorý odstraňuje všetky miestne odlišnosti. Ruší miestne zvyklosti a obyčaje, všetko reguluje zákonmi, a postupne tak rozpúšťa existujúce komunity. Jednotlivca oslobodzuje od všetkých záväzkov, ktoré si sám nevybral. Nad slobodou jednotlivca mal bdieť štát. Ak jednotlivec nedostal všetko, na čo má právo, obráti sa na štát, ktorý mu to zabezpečí od iných jednotlivcov.
V animácii Life of Julia, v rámci predvolebnej kampane existuje už len jednotlivec a štát – nič medzi tým. Nezabúdajme, že vo vzťahu jednotlivca a štátu ťahá jednotlivec za výrazne kratší koniec. Je ako mravec, ktorého obrovský štát zašliapne bez toho, že by si to vôbec všimol. O tom, ako to dopadne, keď nejestvuje žiadna iná inštitúcia, ktorá by človeka chránila pred svojvôľou štátu, nás presvedčili hrôzy prvej polovice 20. storočia: vojnové cintoríny pri Amiens a Somme, Auschwitz, Katyň, gulagy. Moc sa sústredila do všemocného štátu bez toho, aby ostala ručná brzda, poistka, ktorá by dokázala spoločnosť zastaviť pred hromadnou katastrofou.
Druhou inštitúciou, ktorú nadmerne posilnil liberalizmus, najmä ekonomický liberalizmus, bol trh. Ekonomický liberalizmus pod heslom laissez-faire zrušil cechy a nechal tak bezbranných jednotlivcov vystavených tvárou v tvár nemilosrdnej neviditeľnej ruke trhu.
Pre etatizmus je typické, že koncentruje všetku moc na najvyšších miestach a spoločnosť chce ovládať regulovaním celej šírky aspektov ľudskej existencie. Od toho, čo máme na tanieri cez to, ako korektne rozprávať až po to, či budeme môcť natankovať na pumpe. Moc sa koncentruje hore, miestny predstaviteľ nie je od toho, aby rozhodoval, ale aby poslúchal – aby vykonával rozhodnutia zhora.
Jediným pevným bodom v strednej Európe je od roku 1848 Švajčiarsko. Bez vojen, bez prevratov, bez etnických čistiek a masových hrobov. Pevný bod uprostred revolúciami a vojnami zmietanej Európy. Švajčiarska konfederácia pozostáva z 26 kantónov, pričom každý má vlastnú vládu a parlament. Od čias reformácie a protireformácie je Švajčiarsko nábožensky zmiešanou krajinou, kde je rovnako zastúpený katolicizmus, ako aj reformované kresťanstvo (kalvinizmus). Takmer všetky kantóny sú historicky buď katolícke alebo protestantské (niektoré sú zmiešané), a Švajčiarsko rešpektuje aj jazykovú rôznorodosť obyvateľov (hoci väčšina kantónov hovorí nemecky, sú aj frankofónne kantóny, kantón Ticino (Tessin) je taliansky hovoriaci a kantón Graubünden/Grischun je trojjazyčný. Skrátka, politický model vo Švajčiarsku rešpektuje miestne špecifiká jednotlivých kantónov, nepokúša sa ich asimilovať, homogenizovať, ale umožňuje im spravovať si svoje vlastné záležitosti (segmentálna autonómia). Vo Švajčiarsku skutočne moc pochádza od občanov. Švajčiari chodia na referendum štyrikrát do roka. Minulý rok napríklad hlasovali o zákaze pokusoch na ľuďoch a zvieratách či o zákaze reklamy na tabak.
Samozrejmou námietkou je, že konsenzuálna politika na švajčiarsky spôsob je zdĺhavá a ťažkopádna – koniec koncov snaha premietnuť podobný systém do krajín ako Bosna a Hercegovina alebo Libanon viedla k paralýze týchto štátov. Prečo by teda mal fungovať aj inde? Vo Švajčiarsku môže konsenzuálny štýl politiky fungovať, pretože v jednotlivých kantónoch si môžu všetci robiť veci “po svojom” a zároveň všetci chcú jednoznačne ostať vo Švajčiarsku. V Libanone komunity vlastné územné kantóny nemajú a v Bosne sa mnohí Srbi a Chorváti chcú odtrhnúť a pripojiť k Chorvátsku a Srbsku – výsledkom je, že centrálna moc je neustále paralyzovaná. Na Slovensku (aspoň zatiaľ) nemáme také hlboké rozdelenia ako v Bosne či Libanone, takže takáto paralýza nám tu nehrozí.
Súčasná slovenská politika dokazuje, že jednoznačne chýba systém bŕzd a protiváh, ktorý by zablokoval nedomyslené návrhy typu zákaz spaľovacích motorov, očkovacia lotéria, 500 eur za voľby či šestnáste alebo osemnáste dôchodky a priniesol rozhodovanie bližšie k ľuďom. Treba vypočuť potreby obyvateľov vo všetkých kútoch našej vlasti, nielen z tých, ktorým to ÚHP nezamietne. Preto treba presunúť viac rozhodovania z hlavného mesta do regiónov.
Kresťanskí demokrati sa zasadzujú za myšlienku presunu rozhodovania bližšie k ľuďom, na nižšiu úroveň, kam patrí. Ide o princíp subsidiarity, ktorý dlhodobo v Európskom parlamente zdôrazňujú slovenskí europoslanci za KDH.
