Dnes sú to dva roky, odkedy Rusko spustilo inváziu na Ukrajinu. Dva “bratské” kresťanské národy, jeden z nich náš sused. Vojna si vyžiadala za dva roky desiatky tisíc mŕtvych vojakov aj civilistov, desiatky tisíc zbytočných tragédií. Niektoré ukrajinské rodiny boli od seba odtrhnuté už navždy. Iné dočasne, so státisícami ukrajinských utečencov žijúcich stále mimo domova v iných štátoch. Mnohé ukrajinské mestá ležia v troskách kvôli bombardovaniu a útokom dronov.
Aj my si prajeme mier a modlíme sa zaň. Niektorí Slováci však volajú po mieri, kde by sa Ukrajina vzdala svojich území v prospech agresora. Akýže by to bol mier? Trvalý? V ktorom bude obeť žiť v neustálom strachu z agresora? Z agresora, ktorý už raz porušil dohodu garantujúcu územnú celistvosť? Z dejepisu si pamätáme na delenia Poľska či na Mníchovskú dohodu. Mocným štátom s jedlom rastie chuť a slabí na to doplatia.
Udržateľný a spravodlivý mier musí nastoliť stav prijateľný pre obe strany konfliktu. Musí však rešpektovať, že agresor si nemôže presadzovať mocenské nároky voči iným suverénnym štátom silou. Za takéto správanie porušujúce suverenitu musí byť naopak medzinárodným spoločenstvom vzatý na zodpovednosť. Slovensko je malý štát a musí tento princíp, z ktorého ťaží aj prosperita našej krajiny, podporovať.
Nie Ukrajina okupuje ruské územie či chce Rusku hovoriť do toho, ako a kam môže medzinárodne smerovať. Naopak, činí tak Rusko voči Ukrajine, majme v tom jasno. Napadnutému a brániacemu sa treba pomôcť, či ide o človeka na ulici alebo o susedný štát. Slovensko za posledné dva roky ukázalo, že Ukrajine vie príkladne pomôcť, diplomaticky, humanitárne aj vojensky. Bez pomoci Ukrajina len ťažko môže zvíťaziť v obrannom boji proti presile. Preto pomáhajme aj naďalej.
Súčasná koalícia o mieri rada hovorí. Premiér Fico však ani len nebol ochotný zájsť do Kyjeva, hoc tam podľa neho „nie je vojna“. Vládni politici sa hrdia novými fotkami s predstaviteľmi Ruska a Bieloruska. Snažia sa dohodnúť mier a ukončenie okupácie pätiny ukrajinského územia? Takéto slová z úst Andreja Danka či Ľuboša Blahu veru nepočujeme…
