Turecko čakajú zajtra kľúčové spojené prezidentské a parlamentné voľby, s možným výsledkom, v ktorý nedávno nik nedúfal.
Turecko čakajú v nedeľu spojené prezidentské aj parlamentné voľby. Poviete si, čo majú tieto voľby so Slovenskom? Technicky nič, avšak význam ich možného výsledku je pre Slovensko kľúčový. V texte vysvetlíme, prečo, aj čo voľby charakterizuje.
Turecko a Slovensko
Spoločne sú naše krajiny členmi NATO, pričom Turecko s 85 miliónmi obyvateľov disponuje v rámci aliancie najväčšou armádou po USA. Svoju dôležitosť pre alianciu, veľkosťou aj strategickou polohou kontrolujúcou letové dráhy medzi Európou a Áziou a plavebné cesty do Čierneho mora. V rámci EÚ žijú milióny Turkov, predovšetkým v Nemecku. Význam Turecka sa ukazuje aj pri rozširovaní NATO, kedy otázka prístupu Švédska naďalej stojí primárne na blokovaní tureckou vládou pod argumentom švédskej podpory kurdských (v reči Erdogana teroristických) síl v Turecku. Turecko buduje tiež prvé jadrové elektrárne (typu VVER, rovnako, ako na Slovensku), čo môže byť ďalším priestorom na spoluprácu oboch štátov.
Do roku 2017 bola krajina skôr parlamentnou republikou, po ústavnom referende sa posilnili právomoci prezidenta a zanikla funkcia predsedu vlády, momentálne je teda Turecko prezidentskou republikou.
Volebný systém do tureckého parlamentu bol dlhodobo známy neobvykle vysokým kvórom, až 10 %. Pokiaľ strana získala čo i len 9,9 %, do 600-miestneho parlamentu, Veľkého národného zhromaždenia, nepostúpila. Takto nastavený systém vyhovoval iba veľkým stranám, predovšetkým už vyše 20 rokov vládnucej AKP, ktorá tak mohla mať aj pri zisku menej ako 40 % hlasov pohodlnú väčšinu v parlamente. V marci 2022 došlo k pomerne prekvapivej volebnej reforme iniciovanej vládnou koalíciou AKP-MHP, kedy sa jednak kvórum znížilo na 7 % (stále viac než najčastejších 5 %). Zároveň vznikom možnosti vytvárať aliancie sa volebná súťaž otvorila aj pre menšie strany. Kandidáti kandidujú v 87 volebných obvodoch (o 86 viac, než máme na Slovensku), pričom počet volených poslancov sa podľa počtu obyvateľov v obvode pohybuje od dvoch až po 35.
Koalície
Vo voľbách do parlamentu kandiduje 24 strán od marxistických až po krajne pravicové subjekty, kandidovať môžu tiež nezávislí kandidáti. Kľúčové sú však dve volebné koalície. Ľudová aliancia (Cumhur) združuje vládnu Stranu spravodlivosti a rozvoja (AKP) prezidenta Erdoğana, krajne pravicovú Stranu nacionalistického hnutia (MHP) a dve ďalšie krajne pravicové menšie strany. Ľudová koalícia podporuje Erdoğanovu líniu postupnej islamizácie Turecka. AKP spolu s ostatnými stranami Ľudovej aliancie v minulých voľbách víťazili predovšetkým na anatólskom vidieku.
V prezidentských voľbách kandidujú štyria kandidáti. Samozrejme, Recep Tayyip Erdoğan a predseda CHP, Kemal Kiliçdaroğlu. Úspech Kiliçdaroglua môže prameniť z toho, že sa mu prvý raz podarilo v podpore zjednotiť prakticky celú opozíciu, teda, ani Kurdi prvý raz nepostavili vlastného kandidáta, ale podporili predsedu CHP. Ďalším kandidátom je Muharrem İnce, neúspešný prezidentský kandidát CHP z roku 2018, kedy s Erdoganom prehral v pomere 53 % ku 31 % hlasov. Po prehrách voči Kiliçdaroğluovi vo voľbách o predsedu CHP zo strany odišiel a založil si vlastnú kemalistickú stranu, MP. Posledný kandidát je nezávislý kandidát Sinan Oğan, ktorého podporuje krajne pravicová Aliancia predkov.
Dôvody poklesu popularity vlády
Kým na Slovensku Turecku vnímame v médiách predovšetkým vďaka vojenskej intervencii v severnej Sýrii a Iraku, diplomatickým rokovaniam s Ruskom aj Ukrajinou či dlhodobým hostením takmer štyroch miliónov sýrskych utečencov. Erdoğanov nebývalý úspech v domácej politike bol však do veľkej miery zabezpečovaný zvyšovaním životnej úrovne obyvateľov. Turecký „anatólsky tiger“ sa však začal v posledných rokoch zadŕhať. Prispel tomu Erdoğan sám zvyšujúcou sa represiou voči opozícii, obzvlášť Kurdom a tzv. gullenistom po pokuse o prevrat v roku 2016, a rovnako novinárom, na čo reakciou bol pokles zahraničných investícií. V indexe slobody tlače sa Turecko prepadlo až na 165. miesto zo 180 hodnotených krajín.
Pre každodenný život chudobnejších tried Turkov na vidieku sa stala problémom vysoká inflácia. Tá je aj vinou nevhodných štátnych a prezidentových zásahov od roku 2021 nepretržite na úrovni nad 20 %, pričom minulý rok dosahovala až nad 70 %. Turecká líra tak voči euru oslabila od roku 2006 až 93 % svojej hodnoty.
Kým Erdoğan sľuboval priemerný ročný príjem na úrovni 25 000 dolárov na občana, v skutočnosti krajina zaznamenala za posledné roky pokles z 11 300 na 9 600 dolárov. Prezident, ktorý sa vždy vyhlasoval za vodcu spomedzi ľudu (hoci v rovnakom čase bývajúci v prepychovom Bielom paláci v Ankare s 1000 miestnosťami, ktorý si postavil za štátnych 400 miliónov €), zrazu už nie je schopný zaistiť blahobyt. Na prehnaný prezidentov luxus upozorňuje aj protikandidát, Kemal Kiliçdaroğlu, ktorý sľúbil, že v prípade víťazstva sa presťahuje naspäť do starého prezidentského paláca Çankaya a výdavky za život v paláci pre svoju rodinu si bude hradiť sám.
Zemetrasenie vo februári s epicentrom na juhovýchode Turecka bolo potom ďalším klincom do možnej rakvy Erdoğanovej éry. Aj mesiace po zemetrasení ostávajú desiatky tisíc ľudí bez strechy nad hlavou. Mnohé budovy sa zrútili pre nedodržanie stavebných postupov, čomu mala dozerať Erdoğanova vláda, ktorá však uprednostnila rýchlu výstavbu pred kvalitnou. Zemetrasenie malo pritom najväčšie dôsledky v oblastiach, ktoré predtým AKP významne podporovali.
Keďže AKP sa v posledných mesiacoch dostala do nevídanej situácie, kedy si víťazstvom nemôže byť istá, začali jej politici viesť čoraz agresívnejšiu rétoriku. Minister vnútra v apríli strašil tým, že voľby sú pokusom o puč proti Turecku. Expremiér a podpredseda vlády Binali Yildirim pred dvoma týždňami dokonca voľby prirovnal k tureckej vojne za nezávislosť proti invázii (opozície). Podpredseda AKP minulý týždeň strašil, že Turecko ako národ prestane existovať, ak opozícia zvíťazí. Vláda sa tiež snaží kupovať si hlasy voličov niečím takým prízemným, ako zvýšením platov štátnych zamestnancov týždeň pred voľbami (!) o 45 % (!).
Dôsledky
Vzhľadom na tesné prieskumy verejnej mienky je ťažké odhadovať, ako voľby zajtra dopadnú. Voči Kiliçdaroğluovi viedli pro-vládne médiá výdatnú antikampaň, zameranú aj na to, že je alevita turkménskeho/turkomanského pôvodu, teda v krajine, kde je väčšina obyvateľov sunnitov a etnických Turkov, predstaviteľ menšiny. Kiliçdaroğluove mítingy boli viackrát napadnuté priaznivcami AKP a na posledných mítingoch nosil vyzývateľ Erdogana z bezpečnostných dôvodov nepriestrelnú vestu.
Niektorí komentátori varujú, že Erdoğan nebude chcieť uznať výsledok volieb v prípade prehry. Ja osobne dúfam, že po voľbách budú všetci ich výsledok akceptovať. A rovnako dúfam, že napriek tomu, že nejde pre perzekúciu opozície o voľby slobodné ani celkom demokratické, dokáže opozícia cez malý zázrak zvíťaziť a zvrátiť smer, ktorý táto krásna krajina na rozmedzí dvoch svetadielov v posledných rokoch volí, smerom preč od demokracie a sekularizmu, ktorý rešpektoval aj kresťanskú menšinu, smerom k islamizácii. V roku 100. výročia tureckej nezávislosti pod vedením Mustafu Kemala z roku 1923 by si to Turecko zaslúžilo. V noci z nedele na pondelok budeme múdrejší.
Jakub Konečný
