Po nástupe do autobusu mi utkvelo v pamäti telefónne číslo, tzv. hniezdo záchrany. Nešlo však o bezpečný prístav pre nechcené bábätká, ale o telefón na sprievodcu zájazdu. K tomu pribudlo tucet príbehov o tom, ako dopadli ľudia, ktorí si ho nezapamätali – desivé. Práve preto sa mi asi aj vrylo do pamäti. Musím však povedať, že keď pán sprievodca začal: „Raz sa nám stalo, že sme po troch hodinách zistili, že nám chýba párik zaľúbencov.“, tak som sa zľakol, že kde skončím o tých dvadsať hodín ja sám. Buďme úprimní – určite mi nepraje môj navigačný zmysel, ktorý zabezpečil to, že som sa párkrát stratil aj v Poprade. No na druhej strane som sa aj potešil, pretože nie som zaľúbený, a tak sa pravdepodobnosť mojej straty znížila. Keď to neskôr všetko pán sprievodca objasnil, tak už ma prešiel strach.
Cesta bola pre mňa taká striedavá – keď mi netŕpli nohy, tak mi tŕpli ruky. Dokonca som zistil, že aj zadok vie stŕpnuť. Tiež mi nepomáhal fakt, že môj prísediaci bol odo mňa minimálne o desať centimetrov väčší, čo podstatne znižovalo môj osobný priestor. Ponaučenie? Nabudúce už do Bruselu radšej iným dopravným prostriedkom!
Po príchode do hlavného mesta Belgicka sme sa zastavili pri Atómiu, 165 miliárdkrát zväčšenej kryštalickej mriežke železa. Rozmýšľal som nad tým, či si zaplatím vstup a pôjdem si to celé obzrieť, no keď som videl cenu – 16 eur – tak som hneď vedel, že mi postačí to obdivovať zvonka.
Ubytovaní sme boli v hoteli v centre. Zvonku vyzeral pekne, vnútri mal hojdačku a v reštaurácii šach – prvý dojem skvelý. Zažili sme aj vtipnú príhodu. Pri snahe dostať sa do izby sme použili výťah – no nastal problém. Po nástupe a stlačení čísla poschodia sa výťah po zavretí dvier pohol nie nahor, ale nadol. Vysvitlo, že si nás privolala pani upratovačka. Stála tam, nešťastná, že výťah, ktorý prišiel, je plný. Stlačili sme teda opäť číslo nášho poschodia, dvere sa zatvorili, pohli sme sa a zastavili na prízemí, kde sme znova stretli svoju skupinku. Následne nás však opäť výťah zviezol dole k pani upratovačke. Tak sa to zopakovalo aspoň štyrikrát. Myslel som, že nás tá pani v podzemí už z výťahu vyhodí.
Izby boli skromnejšie, no postačili. Jednoduchosť vybavenia izieb hotel vynahradil kvalitou jedla. Ako sa vraví: „Láska prechádza cez žalúdok.“ A to platilo aj v tomto prípade.
Na exkurzii v Bruseli sa mi páčila mi voľnosť, ktorú sme mali pomedzi oficiálne časti programu. Kto chcel, mohol sa ísť prejsť do starého mesta, ísť na omšu, obzrieť námestie… Ja osobne som bol na omši, na námestí a úspešne pochodil najznámejšie pamiatky a budovy. Jednoducho som chcel prejsť čo najviac symbolov Bruselu. Vďaka tomu som aj v mobile prišiel o polovicu pamäte.
Tiež sa mi páčilo, ako bolo cítiť históriu mesta len z toho, ako som ním prechádzal. Bolo vidieť jednotlivé obdobia, kedy boli dané budovy postavené. Ulice boli prevažne čisté, ľudia tam nevyhadzujú odpadky hocikam, oni si ich hádžu jedine pred svoje vlastné dvere. To bolo hlavne preto, že sa blížil zber odpadu, a keďže tam miesto odpadkových kontajnerov používajú primárne vrecia na smeti, tak to riešia týmto neveľmi pohľadným spôsobom.
Stretol som sa s dvomi typmi ľudí v Bruseli. Prvý bol policajt, ktorý sa nám len tak z ničoho nič prihovoril na ulici. Niečo sa povypytoval a tiež poradil, kde nájsť poriadne podniky. To si samozrejme nesmierne cením. Ďalší bol barman v jednom z týchto podnikov, ktorý nám vynadal po vstupe do podniku. Myslím, že náš skromný pozdrav nebolo počuť. Následne sa však prišiel ospravedlniť, keďže zistil, že sme cudzinci. Mal šťastie. U mňa dostal ešte zelený bodík, keď mi kúpil poldecák a vypil si so mnou. Tomu ja vravím kultúra. Tam som si aj uvedomil, že na to Atómium som si mal predsa len kúpiť lístok, pretože 16 eur je na bruselské pomery nič – cena jednej polievky alebo dvoch poldecákov.
Nasledujúci deň bol celý venovaný Európskemu parlamentu, Európe, politike a tiež neustálemu vyzliekaniu opaska (všade mali detektory kovov). Osobne sa ku mne dostalo tak veľa informácií, až som niektoré nedokázal ani spracovať. Tiež múzeá, ktoré sme navštívili, boli tak objemné, že som ich musel prebehnúť omnoho rýchlejšie, ako som plánoval, lebo inak by ma hniezdo záchrany nechalo postarať sa o samého seba. To bolo ale preto, pretože sme boli pod stálou časovou núdzou.
Môžem tiež povedať, že sme zastihli Brusel v jeho pravej podobe. Kuchyňa Europarlamentu štrajkovala pre zvýšenie platu. Preto sme aj jedli na inom mieste. Pred ruským kolom štrajkovali ľudia, takže to bolo v prvý deň nedostupné a tá dopravná špička, to bolo niečo hrozné.
Stretnutie a aj večera s pani europoslankyňou Lexmann sa tiahli vo veľmi príjemnej atmosfére. Som nesmierne vďačný za tú možnosť navštíviť Brusel a vidieť mesto komplexne, jeho krásne, no aj nepríjemné stránky, čo niektorí neuvidia za celý svoj život. Veľa vecí ma nadchlo, veľa zarazilo a myslím, že zo všetkého som si niečo odniesol. Ďakujem.
