Zmena využitia sakrálnych stavieb nebola v dejinách ľudstva ničím výnimočným. A to jednak zmena v strate primárne náboženského významu, čo na Slovensku poznáme najmä pri desiatkach synagóg, no v západnej Európe už aj pri mnohých kostoloch, zároveň zmena v rámci presunu budovy pod iné náboženstvo. Rímsky chrám Panteón sa v 7. st. po Kr. stal kresťanským kostolom. Katedrála sv. Mikuláša vo Famaguste na Cypre sa v 16. storočí prestavala na mešitu či mešita Pašu Kásima v Päťkostolí sa v 18. storočí premenila na katolícky chrám. Nemusíme chodiť ani tak ďaleko. Synagóga v Bánovciach nad Bebravou sa zmenila na evanjelický kostol, farský kostol Povýšenia sv. Kríža v Nových Zámkoch v čase okupácie mesta Turkami slúžil ako mešita, následne sa stal opäť kostolom. Nehovoriac o stovkách kostolov na Slovensku, ktoré zmenili konfesionálnu príslušnosť medzi katolíkmi a protestantmi počas stáročí reformácie a rekatolizácie. Osobne nepatrím k zástancom zmeny využívania, preferujem, aby každá náboženská budova fungovala prioritne pre komunitu, pre ktorú bola vytvorená, pokiaľ je tá v mieste stavby stále prítomná.
Hagia Sofia však nie je iba hocijaký kostol či mešita. V čase výstavby v roku 537 sa stala najväčším kostolom na svete a ním zotrvala takmer milénium. Za ten čas sa stala príkladom pre islamskú aj pravoslávnu sakrálnu architektúru a takpovediac najjagavejším symbolom celej ortodoxnej cirkvi a kultúry. Zároveň slúžila na korunovácie byzantských a latinských cisárov. Rovnako následne v rokoch 1453-1934 slúžila ako jeden z najdôležitejších náboženských chrámov v Osmanskej ríši, ktorý až do výstavby Modrej mešity niekoľko sto metrov južnejšie od seba nemal páru. Po zániku Osmanskej ríše prirodzene otázka charakteru Hagie Sofie opäť nabrala na aktuálnosti a mnohí Gréci, ktorí stále po Prvej svetovej vojne tvorili v mnohých štvrtiach Istanbulu väčšinu, očakávali, že po víťazstve Grécka vo vojne proti Turkom sa stane chrám opäť kostolom. Víťazstvo však neprišlo a s ním ani žiadna zmena mešity. Prezident Atatürk však spravil podľa môjho názoru v roku 1934 veľmi múdry a štátnický krok. Pri prípade, ktorý sa javí v súboji kresťanstvo vs. islam ako hra s nulovým súčtom, zvolil možnosť C – múzeum. Ten umožnil ukázať Turecko ako pokrokový sekulárny štát, imidž akého prezident počas svojho pôsobenia v úrade cieľavedomo budoval.
Zároveň tento krok umožnil ukázať to najkrajšie z architektúry a umenia pokope. Strata statusu mešity umožnila odhalenie dovtedy v islamskom umení zakázaných nádherných byzantských malieb a mozaík, ktoré predstavujú jedinečný príklad stredovekého umenia. Zároveň komplexu zostali charakteristické jeho islamské črty, zosobnené najmä vo vonkajších pristavaných minaretoch a menších objektoch v areáli.
Hagia Sofia, Chrám Božej múdrosti či Ayasofia, prezývaná „ôsmy div sveta“, je jednoducho taký významný symbol, či už pre Grékov, pravoslávnych kresťanov, kresťanov, Turkov alebo moslimov, že neutrálny status quo, ktorý bol v medzivojnovom období nastolený, je ideálnym pre ďalšie pokojné spolunažívanie kultúr v krajine. Akýkoľvek pokus o uzurpovanie si úzkospektrálneho poňatia využitia stavby – v tomto prípade na mešitu – pobúri neislamskú časť populácie v krajine a predovšetkým mimo nej, keďže turecká kresťanská komunita sa po grécko-tureckej vojne a pogromoch v 60. rokoch zmenšila na minimum. Status múzea síce limituje možnosti vykonávania náboženských obradov v priestoroch, avšak žiadna strana nie je diskriminovaná tou druhou. Resp., de facto v súčasnosti pri Hagii Sofii tak či tak je, keďže napriek statusu múzea sa v chráme príležitostne konajú moslimské modlitby, naposledy pri príležitosti Pádu Konštatntínopolu v roku 1453, teda 29. mája tohto roku. Kresťanské bohoslužby a modlitby povolené nie sú.
Kritické hlasy proti Erdoğanovmu tlaku sa už ozvali z Grécka či USA (ústami ministra zahraničných vecí Mikea Pompea), na čo turecká vláda reagovala ostro a obvinila krajiny zo zasahovania do vnútorných záležitostí. Diplomatický tón kritiky (vzhľadom na svoju závislosť od tureckého režimu) zvolili tiež cirkevné autority, konštantinopolský ekumenický ortodoxný patriarcha Bartolomej II. a konštantinopolský arménsky patriarcha Sahak II. Navrátenie štatútu mešity Hagii Sofii by znamenalo ďalší klinec do rakvy nielen Atatürkovmu kemalizmu a sekularizmu, ale aj zvyškom stáročí kresťanskej kultúry v krajine, ktorá multikultúrnou vždy bývala a práve vďaka spolunažívaniu rôznych kultúr (Grékov, Turkov, Arménov, Židov) dokázala prosperovať. Pokiaľ súd rozhodne v prospech obžaloby, bude to pre Erdoğana veľké symbolické víťazstvo. Stane sa tým, ktorý, rovnako ako šesť storočí pred ním sultán Mehmed Dobyvateľ, získal klenot kresťanstva pre islam. To konzervatívnu časť Turkov s určitosťou nadchne, koho to však zrejme nenadchne, budú partneri Turecka z EÚ a USA. Bude to totiž len ďalší zo signálov, že Turecko pod vedením Erdoğana nie je dôstojným partnerom pre spoluprácu v oblasti euroatlantickej spolupráce. Pre Erdoğana bude bonusom, ak by ihneď po rozsudku mohol v Hagii Sofii slúžiť islamské modlitby 15. júla, kedy si krajina pripomenie štvrté výročie neúspešného puču.