EÚ? Áno! Právo veta v nej? Áno!

Európska únia: federácia alebo medzinárodná organizácia?

Európska únia federáciou nie je. Projekt spoločnej európskej ústavy odmietli voliči v referende v r. 2005. (Mimochodom, jedinou stranou, ktorá bola v Národnej rade pri hlasovaní jednotne proti súhlasu so Zmluvou o Ústave pre Európu, bolo KDH. Za federalistickú zmluvu vtedy zdvihli ruky aj Fico a Kaliňák.)

Rozdiel medzi suverénnym štátom a protektorátom či jedným dielikom federácie je ten, že suverénny štát sa môže rozhodnúť vzoprieť väčšinovému názoru i tlaku aj svojich zahraničných partnerov, pokiaľ s ním nesúhlasí.

Je preto podstatné, aby Európska únia naďalej v kľúčových témach naďalej rešpektovala a ctila právo veta pri hlasovaniach v Rade Európskej únie a Európskej rade nielen de iure, ale aj de facto.

Členské štáty musia v prvom rade brať do úvahy vždy svoje národné záujmy. Tie sa môžu zhodovať a spoluprácou tak priniesť prospech pre všetkých. Pokiaľ však štáty v niektorých oblastiach či krokoch nesúhlasia s väčšinovým názorom iných členských štátov alebo Európskej komisie, nesúhlasíme s tým, že by mali byť jednoducho prehlasované, alebo dokonca vydierané, pokiaľ ide o odlišný prístup v oblasti, kde majú členské štáty plnú suverenitu v rozhodovaní. Aby štáty, ktoré možno s niektorými krokmi Európskej komisie nesúhlasia sa neboli vydierané a nedostávali „ponuku, ktorá sa neodmieta“.

Európska únia bola založená na princípe ekonomickej spolupráce a spája štáty s demokratickým politickým systémom. To znamená, že ich vlády sa musia zodpovedať primárne svojim voličom a rozhodne nie nátlaku zo strany Európskej únie. V priebehu desaťročí existencie sa spolupráca prehĺbila aj do ďalších oblastí. Naším receptom na úspech ďalšieho fungovania EÚ však nie je ani odchod z EÚ, ani ďalšia federalizácia a strata právomocí národnej úrovne.

Naopak, rozhodovanie sa musí presunúť bližšie k občanom, kde je efektívnejšie než v bruselskom centre. Nech je nám výstrahou centralizované fungovanie pôvodného rivala Európskeho hospodárskeho spoločenstva, RVHP, ktoré záviselo iba na rozhodovaní v Moskve a členské štáty pomimo ZSSR nemali možnosti sami si vybrať, akým smerom chcú svoje ekonomiky rozvíjať.

Ako teda ďalej?

Je na všetkých členských štátoch, aby rozhodli, akým smerom sa ich spolupráca v rámci EÚ bude vyvíjať. Jednoznačne súhlasíme s účelom, pre ktorý bola Európska únia zriadená: ako projekt ekonomickej spolupráce zjednocujúci štáty s demokratickým politickým systémom, efektívne zabraňujúci vojnovým konfliktom kváriacim dovtedy spolužitie európskych štátov. Táto základná premisa nám pripomína, že členstvo v tomto prestížnom spoločenstve si vyžaduje splnenie prísnych podmienok, ktoré nesmieme podceňovať.

Rovnako tak aj to právo veta je to, čo láka malé krajiny. EÚ bola vždy v porovnaní s alianciami minulosti, kde vojenská sila najsilnejšieho hráča umožňovala prehlasovať hlas slabších partnerov, vítanou zmenou, kde sa malý štát nemusí obávať, že bude nútený súhlasiť s niečím iba preto, lebo to chcú iné štáty v aliancii. Či sa to týka nastavenia politiky zahranično-bezpečnostnej, energetickej či sociálnej. Akceptáciou slabších štandardov pre prijímanie členov a rovnako akceptáciou straty práva veta by sme ohrozili celú našu silu, ktorá je odrazom najslabšieho článku v našom reťazci, pričom ten najslabší má stále pri významných hlasovaniach rovnakú silu ako ten najsilnejší.

EÚ čelí mnohým výzvam, nielen vo vnútri, ale aj z vonkajšieho prostredia. Ekonomickí konkurenti z Ázie rastú, majúc výhodu, že nie sú limitovaní obmedzeniami sledujúcimi dosiahnutie uhlíkovej neutrality. Konflikty na Blízkom východe, na Ukrajine aj v Afrike znamenajú ďalšie bezpečnostné hrozby aj očakávania migračných tokov. EÚ musí týmto výzvam čeliť spoločne, no nie ako federácia s kvalifikovanou väčšinou, ale ako spoločenstvo štátov, ktoré sa dokážu zhodnúť na kompromisnom riešení akceptovateľnom pre všetkých. Aby sa z európskeho motta Zjednotení v rozmanitosti nestalo zjednotení v jednoliatosti, lebo v jednoliatosti sa rozmanitosť nenávratne stratí.