Site Overlay

Šinzō Abe a jeho odkaz pre svet

Minulý týždeň preťala piatkovú raňajšiu eufóriu na Slovensku spôsobenú úspechmi našich hokejistov v drafte NHL šokujúca správa z krajiny vychádzajúceho slnka. Legendu japonskej politiky, bývalého premiéra Šinza Abeho, smrteľne postrelil atentátnik a Abe na následky zranenia v nemocnici o pár hodí nato zomrel.

 

 

 

 

 

 

 

 

Abe vystupuje na pódium pred železničnou stanicou v Nare niekoľko minút pred atentátom, muž v šedej košeli za ním je atentátnik. Zdroj: BBC

Polícia páchateľa hneď na mieste chytila a zatkla. Jeho motívy sú zatiaľ len hmlisté, javiace sa ako pomsta náboženskej skupine, kvôli členstvu v ktorej vraj atentátnikova matka zbankrotovala – hoci expremiér nemá žiadne očividné prepojenie na túto skupinu. V jednej z najbezpečnejších krajín sveta bol atentát skutočným šokom, keďže držba zbraní je prísne regulovaná a k útokom so zbraňou neodchádza takmer vôbec.

Hoci Šinzō nebol premiérom už dva roky, naďalej bol kľúčovou osobnosťou japonskej politiky, a jeho odkaz tu bude ešte dlho po tragickom úmrtí. Čo vlastne ostáva dedičstvom premiéra Abeho? Môžeme si to zhrnúť v troch oblastiach, domácej politike, zahraničnej politike a ekonomike, pardon, abenomike. Najprv sa ale pozrime na to, ako sa Šinzō Abe do čela Japonska dostal. A na záver na to, ako bude Japonsko vyzerať po odchode najväčšieho štátnika posledných dekád.

Dieťa politickej rodiny

Šinzō Abe sa narodil v roku 1954 v tokijskej štvrti Šindžuku, jeho život je však spojený s najzápadnejšou prefektúrou ostrova Honšú, Jamaguči, kde Abe oficiálne pobýval. Narodil sa ako druhý syn do rodiny, ktorá mala k vysokej politike odjakživa blízko. Obaja jeho dedovia boli vysokopostavení japonskí politici počas a po druhej svetovej vojne. Kým dedo z otcovej strany, Kan Abe, bol vyhlásený pacifista a ako poslanec silno bojoval proti vojenskému režimu premiéra Hidekiho Tódža, starý otec z maminej strany, Nobusuke Kishi, naopak bol cez vojnu považovaný za ekonomického kráľa Mandžuska, ktoré bolo japonským satelitom počas vojny. Po vojne však najprv väznený ako potenciálny vojnový zločinec, no bol prepustený z väzenia a v roku 1955 spoluzaložil Liberálno-demokratickú stranu (LDP). Následne bol aj ministrom zahraničných vecí a premiérom v rokoch 1957-1960. Šinzōv otec Šintaro Abe pokračoval v šľapajach svojho otca a svokra, bol poslancom nepretržite od roku 1958 do roku 1991 a taktiež aj ministrom zahraničných vecí, pričom úrad premiéra mu len tesne ušiel.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Rodina Abeovcov v roku 1956, dvojročný Šinzó sedí na kolenách matky Yoko, otec Šintaro drží jeho staršieho brata Hironobua.

Nie je preto prekvapením, že keď mladý Šinzō postupne vyštudoval verejnú správu, politológiu a verejnú politiku, už zakrátko sa začal venovať politike. V 80. rokoch postupne pracoval na viacerých postoch na ministerstve zahraničných vecí a v štruktúrach LDP. Vo svojom domácom okrsku, 1., neskôr 4. Okrsku Jamaguči, bol Abe zvolený 10x po sebe, vďaka čomu zastával poslanecký mandát nepretržite 29 rokov od roku 1993 až do svojej smrti.

Ako je o japonskej politike už od jej moderných počiatkov známe, v stranách fungujú vnútorné frakcie, ktoré zdržujú názorovo podobných politikov. LDP ako dominantná strana rjaponskej politiky už od 50. Rokov minulého storočia nie je výnimkou. Abe bol členom frakcie Seiwa, od 90. rokov s prestávkami najväčšej z frakcií. Jej lídrami boli v minulosti – azda tu neprekvapí – aj Šinzōv otec Šintaro a dedo Nobusuke. Hlási sa ku klasickej ekonomike, nacionalizmu a konzervativizmu. Naproti tomu, súčasný japonský premiér Fumio Kišida pochádza z konkurenčnej frakcie Kōčikai, mierne menej konzervatívnej.

Domáca politika

Abe sa stal premiérom (a predsedom Liberálnodemokratickej strany) v dvoch etapách. Najprv na rok v rokoch 2006 – 2007. Následne odstúpil oficiálne pre zdravotné problémy spojené s kolióznou ulceritídou. Následne sa dostal do úradu opäť po troch rokoch, kedy LDP prekvapivo skončila v opozícii, a vytrval tam ohromných osem rokov v období 2012 – 2020 – rekord spomedzi všetkých japonských premiérov. Jeho druhý koniec v kresle premiéra sa opäť spájal s návratom choroby.

V prvej etape chcel Abe nadväzovať na vnútorné reformy svojho predchodcu, Džuničira Koizumiho. Kameňmi úrazu, pre ktorý reálne skončil prvý úrad premiéra v roku 2007, sa stali škandál ministra poľnohospodárstva, prehraté voľby do Senátu v júli 2007 (LDP nevyhrala prvý raz v histórii) a Abeho odpor voči zmene ústavy, ktorá by umožnila následníctvo žien na cisársky trón. Napriek tomu, že po hornej komore ovládla opozičná Demokratická strana (DPJ) v roku 2009 aj dolnú komoru a v rokoch 2009 – 2012 odsunula LDP do opozície, jej neúspechy prispeli k návratu LDP k moci a na čele stál opäť Abe.

Abe dozerá na priebeh remediácie a úprav areálu jadrovej elektrárne Fukušima-Daiči v roku 2019 po havárii z roku 2011. Zdroj: Japan Times

Jeho hlavné pôsobenie sa teda spája s Japonskom, ktoré sa vyrovnávalo so zemetrasením Tōhoku a haváriou v jadrovej elektrárni Fukušima-Daiči z marca 2011. V rámci energetiky presadzovala Abeho administratíva opatrný návrat k jadru, avšak pre domácu opozíciu v radoch časti verejnosti a nedostatok domácich zdrojov energie ostali mnohé bloky, hoc bezpečné, odstavené, a tak bola nútená pristúpiť k veľkému navyšovaniu importov fosílnych palív, najmä zemného plynu aj uhlia, z krajín Perzského zálivu či Austrálie. Model dokázal fungovať, no za vysokú cenu výdavkov aj nárastu emisií skleníkových plynov.

Abe bol v japonskom ponímaní konzervatívec, kritikmi nazývaný až „historický revizionista“. Ku hlavnému dedičstvu, ktoré si Japonsko nesie na pleciach posledné dekády, t.j porážke v druhej svetovej vojne, sa staval odvážnejšie než jeho predchodcovia. Nikdy nespochybňoval japonskú vinu za vojnové zločiny, no niektoré jeho kroky, ktoré odmietali prílišné „sypanie si popolu na hlavu“ po viac než 70 rokoch, boli vnímané veľmi kriticky najmä v Číne a v oboch Kóreách. Abe v roku 2013 navštívil šintoistickú svätyňu Jasukuni v Tokiu, kde sú uctievané duše miliónov japonských vojakov, ktorí zahynuli v boji za vlasť od roku 1869. Avšak, uctievané sú tam aj duše 14 usvedčených vojnových zločincov z druhej svetovej vojny, čo je to hlavné, čo prekáža susedom, ktorí si zažili roky japonskej okupácie. Následne už ju pre kritiku nenavštevoval, nechal však svätyni posielať dary.

Zahraničná politika

To, čo Šinza Abeho sprevádzalo po celú jeho kariéru, bol striktný postoj voči KĽDR ako najväčšej potenciálnej hrozbe japonskej bezpečnosti. V priebehu jeho pôsobenia sa ako ďalší problém stále viac objavovala aj potreba čeliť čínskej rozpínavosti, ktorej teritoriálne nároky vo Východočínskom mori priamo kolidujú s tými japonskými (ostrovy Senkaku). Napriek niekedy ostrej rétorike ku žiadnemu ozbrojenému konfliktu nedošlo.

Najdôležitejším partnerom Japonska zostávalo počas Abeovej vlády naďalej USA. Opäť sme však mohli vidieť snahu premiéra, aby Japonsko nebolo len príveskom závislým na Američanoch. Ozbrojené sily Japonska, JSDF, sa postupne transformovali, naberali na sile, čo sa týka novej techniky a odhodlali aj k odváženejším akciám. Úplný úspech jeho veľkej vízie, a to zmeny ústavy, kde by bol vyňatý článok 9 o pacifistickom charaktere štátu a vzdania sa práva na (útočnú) vojnu, sa mu však nikdy nepodaril naplniť. Čiastkovým úspechom tak zostala reforma vojenských zákonov, ktorá Ústavu reinterpretovala tak, aby sa vojaci JSDF mohli zúčastňovať na peacekeepingových misiách v zahraničí (napr. v Južnom Sudáne).

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Abe reční pred príslušníkmi japonskej pobrežnej stráže na palube japonskej lode PLH08 Echigo v austrálskom Darwine v roku 2013. Zdroj: Business Insider

Šinzo Abe bol veľkým podporovateľom Trans-pacifického partnerstva (TPP), projektu obchodnej spolupráce amerických, východoázijských a oceánskych štátov. Po nástupe Donalda Trumpa v USA a odstúpení Američanov od dohody v januári 2017 však projekt krachol, napriek tomu Japonsko za jeho vlád rozšírilo ekonomickú aj vojenskú spoluprácu v štvorlístku s Indiou, Austráliou a USA, kde hlavným spojivom sú obavy zo stále asertívnejšej Číny.

Vo vzťahu k Rusku sa Abemu žiadny prielom nepodaril. Japonsko naďalej nemá s Ruskom ako nástupníckym štátom ZSSR podpísanú mierovú zmluvu, ktorou by ukončili oba štáty druhú svetovú vojnu. Kameňom sváru sú štyri strategické Kurilské ostrovy (Šikotan, Habomai, Etorofu a Kunaširi) s prístupom do Ochotského mora, ktoré Rusko od roku 1945 okupuje a je pravdepodobné, že v prípade podpisu mierovej zmluvy by si ich nárokovalo aj oficiálne.

Veľkým zahraničnopolitickým úspechom pre renomé Japonska bola organizácia Letných olympijských hier v Tokiu. Žiaľ, pre pandémiu koronavírusu olympiáda utrpela. Nutnosť konania sa prakticky bez akýchkoľvek divákov zmenila sviatok športu a priniesla veľké problémy pre ekonomiku krajiny, dúfajúcu naopak vo vzpruhu súvisiacu s príchodom športovcov a turistov z celého sveta.

Bola to aj samotná pandémia, ktorá do značnej miery prispela k tomu, že Abe úrad premiéra opustil. V lete 2020 nepanovala v Japonsku spokojnosť s tým, ako vláda zvláda bojovať so šírením koronavírusu, hoci oproti iným štátom nemali Japonci vôbec vysoké čísla nakazených alebo zomretých k pomeru obyvateľov.

Abe s organizačným tímom LOH Tokio oslavuje víťazstvo a pridelenie olympijských hier japonskému hlavnému mestu v roku 2013.

Abenomika

Jedným z dlhodobých problémov Japonska je rastúci verejný dlh, už dlhodobo stojaci nad 200 % HDP. Spolu s oslabujúcou sa ekonomikou a deflačnou špirálou už od 90. rokov 20. st. to bola veľká výzva Abeho vlády. V roku 2012 začal premiér s tzv. abenomikou, ktorá mala rast verejného dlhu zastaviť. Tento koncept stojí na troch pilieroch – pozitívnej inflácii, investíciách do infraštruktúry (primárne do rekonštrukcií dopravnej infraštruktúry a rekonštrukcie krajiny po zemetrasení Tóhoku) a podpore domácich firiem. Výsledky možno hodnotiť zmiešane, japonská ekonomika začala rásť a deflácia sa stratila, no verejný dlh naďalej neklesá.

A po Abem?

Dnes a zajtra sa koná rozlúčka so zosnulým a pohreb v Tokiu. Ešte predtým, v nedeľu, sa však konali aj voľby, kvôli ktorým vlastne Abe pomáhal pri kampani – voľby polovice kresiel japonskej hornej komory parlamentu. Voliči za najdôležitejšie témy, ktoré ich trápia, označili ekonomickú politiku (45 %), sociálne istoty (15 %) a zahraničnú politiku, resp. národnú bezpečnosť (12 %).

Víťazne z volieb presvedčivo vzišla LDP s jej koaličným partnerom, stranou Kómeito. LDP sama získala 63 kresiel zo 125, o ktoré sa súťažilo. Čo je však dôležitejšie, blok strán, ktoré podporujú Abeho vysnívanú zmenu ústavy (LDP, Kómeito a opozičné Nippon Ishin no Kai (Japonská strana inovácie) a Demokratická ľudová strana), v hornej komore získal dvojtretinovú väčšinu, ktorá je pre takéto zmeny nutná (179, pričom potrebovali 164). Odkaz Šinza Abeho tak žije aj naďalej. LDP naďalej ostáva dominantnou politickou silou a pokiaľ bude vôľa dominantných frakcií vnútri strany, Seiwa a Kóčikai, napĺňať jeho program, Japonsko môže nastúpiť na cestu reformy ústavy. Situácia z leta 2022 nenasvedčuje, že by sa hrozby zosobnené Severnou Kóreou, komunistickým režimom v Číne či vzdialene aj Ruskom, mali vypariť, práve naopak.