Site Overlay

LIBANONSKÉ PARLAMENTNÉ VOĽBY 2022 – SVETLO NA KONCI DLHÉHO TMAVÉHO TUNELA

Libanonské parlamentné voľby sú pre obyvateľov poslednou nádejou v ich náročnej situácii. Ekonomický kolaps krajiny, chudoba, enormná korupcia a neschopnosť politikov riešiť problémy krajiny boli hlavnými témami politických kampaní. Všade sa hovorí o poslednej nádeji, o hrane na útese pred kolapsom Libanonu. Podarí sa novým zákonodarcom a vláde vymaniť Libanon z krízy a prinavrátiť mu niekdajší status bohatej a prosperujúcej krajiny?

Libanon je krajinou veľkých kontrastov. Nielen z historického hľadiska, kontrasty sú viditeľné aj dnes. Chudoba a bohatstvo je v krajine asi ten najväčší kontrast. Väčšina obyvateľov Libanonu žije na hranici chudoby, zatiaľ čo v krajine existujú extrémne bohaté elity. Taktiež je to v rovine politickej. Aby sme prešli ku nedávnym voľbám, je potrebné prv pochopiť zložitý politický systém a libanonské reálie a aktuálnu situáciu.

Libanon je založený na sektariánskom parlamentnom systéme. Je to veľmi špecifický a ojedinelý politický systém, ktorý vychádza z historického usporiadania pri vzniku samostatného Libanonu v roku 1943, ale taktiež z komplikovaného demografického zloženia. Šiiti a sunniti, maronitskí kresťania, menšia skupina gréckych ortodoxných kresťanov, drúzov a iní – tieto všetky „sekty“ a ich nútená spolupráca vo veciach verejných a podieľaní sa na moci sú pušným prachom, čo neraz od vzniku Libanonu vybuchol. Občianska vojna trvajúca 15 rokov, okupácia Sýriou, hraničné konflikty s Izraelom, krvavé protesty, neustály nepokoj a potýčky medzi jednotlivými politickými frakciami sú len odrazom nestabilného politického usporiadania. Sektariánsky politický systém spočíva v exaktnom rozdelení politickej moci v krajine na základe vierovyznania. Tri najdôležitejšie politické pozície v krajine sú stanovené nasledovne: Prezident je maronitský kresťan, predseda vlády je sunnitský moslim a predseda parlamentu šiitsky moslim. Parlament spočíva v paritnom rozdelení parlamentných kresiel medzi kresťanské a moslimské politické strany. Kresťanské stoličky sú ďalej rozdelené medzi 7 kresťanských „siekt“, moslimské medzi štyri. Rovnako paritne je rozdelená vláda, ministerstvá a všetky vysoké úradnícke a politicky nominované miesta v krajine. Tento systém vychádza zo statusu quo, ktoré pretrváva od jeho samotného vzniku, posilnené Taífskou zmluvou z roku 1990, ktorá ukončila dlhotrvajúcu občiansku vojnu. Každej frakcii tento systém vyhovuje, nakoľko garantuje podiel na moci. To však otvára dvere klientelizmu a korupcii.

Aj keď čoraz viac Libanoncov, hlavne mladí a diaspóra, sú za sekulárne riešenie tohto neobratného a neperspektívneho systému, riešenie politického patu je v nedohľadne. V Libanone prevládajú ako záujmy jednotlivých náboženských siekt, tak aj iných krajín. Francúzsko, ktorému Libanon patril v rámci protektorátu medzi svetovými vojnami, je za udržanie krehkého mieru a za obranu kresťanských komunít. Naproti tomu Irán využíva rétoriku ochrany šiitov v Libanone ako geopoliticky strategickú oblasť voči Izraelu a ako ideálne územie na rozvoj čierneho obchodu. Izrael doteraz neuzavrel s Libanonom mierovú zmluvu po izraelsko-libanonskom konflikte, Sýria ako „nedávny“ okupant je rizikom a nemenej významnú rolu hrá Saudská Arábia ako protipól Iránu v regióne. Domáca politika viac-menej kopíruje toto napätie prichádzajúce spoza hraníc. Väčšina tradičných politických strán v Libanone sú pretransformované militantné frakcie z obdobia občianskej vojny. Najväčšou z nich je šiitska politická strana Hizballáh. De facto teroristická organizácia, predĺžená ruka Iránu, ktorá aj po svojom umiernení neopustila svoje praktiky. S podporou Iránu má Hizballáh väčšiu vojenskú silu než samotná libanonská armáda. Práve Hizballáh je označovaný za najväčšieho destabilizátora politickej scény Libanonu.

Extrémna korupcia a defraudácia štátnych prostriedkov, vysoká zadlženosť, neefektívny výber daní, rozvoj čierneho trhu a odliv valút spôsobili postupný kolaps libanonskej ekonomiky. Následná absencia rýchlych reforiem len podčiarkla smerovanie Libanonu. Každá náboženská skupina a teda politická frakcia má určitú sféru vplyvu, ktorej sa jednak nechce vzdať, ale zároveň z nej chce ťažiť výhody. Tým sa stáva parlament a vláda neflexibilnými. Od vypuknutia krízy nedokázali dostatočne reagovať na situáciu v krajine. Návštevy francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona v Libanone po výbuchu bejrútskeho prístavu boli znakom francúzskej ochoty pomôcť Libanonu dostať sa z najhoršieho. Rovnako Medzinárodný menový fond bol naklonený pomoci, avšak len za podmienky dôležitých reforiem. To však Libanon aj napriek sľubom doposiaľ nesplnil.

Aktuálna situácia v Libanone je kritická. 80 % Libanoncov žije v chudobe, od predkrízového obdobia stúpla miestna libanonská libra voči doláru o 2000 %, obyvatelia pociťujú nedostatok jedla, liekov, pohonných hmôt a iných základných potrieb. Sľubovaný veľký obrat po celoštátnych protestoch v roku 2019, nazývaný ako „revolúcia 17. októbra“, sa nekonal. Jednak zavládlo obrovské sklamanie, čo podnietilo ešte silnejší exodus Libanoncov, hlavne vzdelaných kresťanov, no na druhú stranu veľká časť Libanoncov, vrátane sunnitov, pochopila, že veľkým problémom libanonskej politiky je Hizballáh, ktorý bol v posledných voľbách dominantná strana.

V posledných rokoch fungovala zložitá libanonská politická scéna zoskupená do dvoch širokých aliancií. Libanonské sily sú súčasťou tzv. Aliancie 14. marca, kde tvorili jej základ spoločne so sunnitskou stranou Future Movement expremiéra Saada Harírího. Táto koalícia rôznych konfesionálnych strán je vo všeobecnosti proti-iránska. Jej protipólom je Aliancia 8. Marca, opäť spájajúca kresťanské aj moslimské strany, tento raz však s kladným postojom k Iránu. Okrem Hizballáhu, ktorý v nej samozrejme je, sú významnými hráčmi rovnako šíitska strana Amal a maronitská strana Slobodné vlastenecké hnutie (FPM).

Voľby, ktoré prebehli v nedeľu 15. mája 2022, poukázali na víťazstvo kresťanskej strany Libanonské sily. Aj napriek veľkej fragmentácii politických strán v parlamente sa jedná o veľké víťazstvo smerom ku zmene zaužívaných procesov v krajine. Tieto voľby, aj napriek nižšej volebnej účasti na úrovni 41 %, neboli o voľbe preferovaných politických strán, ktoré by voličov presvedčili, ale o volení protipólu voči Hizballáhu. Tieto voľby by sa dali nazvať celospoločenským mierovým povstaním voči dlhoročnému úpadku krajiny a zdiskreditovaných mocenských elít. V posledných parlamentných voľbách v roku 2018 získal Hizballáh a ich pridružený blok politických strán 71 zo 128 parlamentných miest. V aktuálnych voľbách spolu so stranou Amal získali systémom garantovaných 27 miest pre šiitske politické strany avšak veľké straty utrpel zvyšok ich politického bloku. Hizballáh a ich politický blok získal len 62 miest, teda 3 miesta do väčšiny v parlamente. Politická strana Libanonské sily a opozícia proti Hizballáhu hlási veľké víťazstvo. Libanonské sily získali 19 miest a stali sa najsilnejšou kresťanskou stranou v krajine. Obyvateľstvo s vyšším dosiahnutým vzdelaním volilo Libanonské sily ako najvhodnejšiu alternatívu z výberu „tradičných“ strán. Bola totiž najlepšou voľbou proti Hizballáhu. Mladí Libanonci viac inklinovali k strane Nezávislých, ktorí sa identifikujú ako nekonfesionálna strana, ktorá vznikla ako dôsledok poslednej revolúcie „17. októbra“. Dôležitým bodom vo voľbách bol bojkot silnej sunnitskej strany Future Movement bývalého premiéra Saada Harírího. Saad Harírí totiž vyhlásil, že Hizballáh v minulej vláde ovládal krajinu natoľko, že nebolo v silách jeho strany presadiť reformy a tým pádom sa nezúčastní volieb. Na druhú stranu tým oslabil sunnitov vo voľbách, čo nepriamo mohlo pomôcť opozícii voči Hizballáhu.

Tieto výsledky nemožno pokladať za zázračný obrat, skôr ako výzvu obyvateľstva pre zmenu politického smerovania. Tým, že už z volebného systému vyplýva fragmentácia účasti na politickej moci, vyjednávania pri zložení vlády a programu budú veľmi zložité a zdĺhavé. Posledné rokovania o zložení vlády trvali 13 mesiacov. Taktiež je otázna odpoveď Hizballáhu na stratu svojej mocenskej pozície a hlavného slova v krajine. Prvé vyjadrenia Hizballáhu a Iránu po voľbách sú v hraniciach rešpektovania výsledkov, avšak fluktuácia postojov podobných militantných strán je bezpečnostnou hrozbou, obzvlášť, pokiaľ bude vládne smerovanie nežiaduce pre záujmy Hizballáhu v krajine. Každopádne,  v novej politickej konštelácii sa predpokladajú pomalé a kostrbaté vyjednávania smerom ku dôležitým reformám, čo by nasmerovali krajinu ku jej povstaniu z popola. Zaužívané pomery a korupčné schémy v krajine sú natoľko vyvinuté, že prípadné systémové zmeny môžu vzbudzovať nebezpečný odpor jednotlivých „veľkých hráčov“. Voľby sú dobrým signálom, ktorý je ako svetlo na konci ešte dlhého tmavého tunela. Smerovanie nového parlamentu a neskoršej vlády bude v aktuálnej situácii kľúčové nielen smerom ku prosperite, ale tiež k zachovaniu mieru a krehkej stabilite v krajine a regióne.

Ján Jakubčo, KDMS.